Poznáte tie dni, keď sa vám nechce nič, len ležať, vypnúť mozog a zabudnúť na prácu. Zobral som do ruky mobil, len tak zo zvyku, že si niečo ťuknem, kým zabijem čas, kým príde tá pizza.

Hovorím si, že skúsim niečo nové, nie tie isté veci dookola, čo hrám vždy. Kamarát mi minule pri pive spomínal chicken road 2, že je to celkom sranda a hlavne o nervoch, keď nevieš, kedy prestať. Tak som si povedal, prečo nie? Vložil som tam 50 EUR, reku, buď sa zabavím na päť minút, alebo... no, veď viete. Nečakal som zázraky, skôr len rozptýlenie.

Princíp bol smiešne jednoduchý, žiadna veda. Máte pred sebou zakryté poklopy a hľadáte pečené kura. Ak nájdete kosť, končíte a peniaze sú fuč. Prvé kolá som hral opatrne ako dôchodca. Klik, kura, rýchlo vybrať výhru. Pár eur hore, pár dole. Nuda. Ale potom ma chytil taký ten zvláštny pocit, taká tá iskra. „Daj tam viac kostí,“ pošepkal mi ten malý čertík na pleci. Nastavil som si hru tak, že riziko bolo obrovské. To znamenalo, že šanca trafiť kosť bola oveľa vyššia, ale výhra rástla brutálne rýchlo s každým úspešným kliknutím.

Prvý klik. Srdce mi poskočilo. Kura. Fajn, sme na začiatku.

Druhý klik. Už som chcel brať peniaze, bolo tam asi 120 EUR. Ale ruka ma neposlúchla, prst sa sám pohol dopredu.

Tretí klik. Kura! Na displeji svietilo číslo, ktoré by mi zaplatilo nájom na dva mesiace. V tej chvíli som prestal dýchať. V izbe bolo ticho, počul som len dážď bubnujúci na okno a vlastný tep, ktorý mi dunel v ušiach ako kladivo.

Rozum kričal: „Ber to a utekaj! Kašli na to!“ Ale emócie? Tie boli úplne inde, niekde v stratosfére. Zavrel som oči, prisahám, že som ich fakt zavrel, a klikol štvrtýkrát. Keď som ich otvoril, neveril som vlastným očiam. Ďalšie kura! Žiadna kosť, len čistá výhra. Suma vyletela na šialených 2 800 EUR. V tom momente som vykríkol tak nahlas, „ÁNOOO!“, že susedov pes začal o poschodie nižšie štekať. Okamžite som klikol na tlačidlo vyplatiť. Ruky sa mi triasli tak, že som takmer netrafil displej.

Bolo to tam. Zostatok na účte sa zmenil z tých mojich úbohých drobných na sumu, s ktorou som mohol ísť rovno na dovolenku k moru. V tom momente, ako na zavolanie, zazvonil kuriér s pizzou. Otvoril som mu s úsmevom od ucha k uchu, celý rozžiarený. Asi si myslel, že som na niečom fičal alebo som práve vyhral lotériu – a vlastne nebol ďaleko od pravdy. Dal som mu tringelt 20 EUR, len tak, z čistej eufórie.

Nešlo ani tak o tie peniaze (aj keď, nebudeme si klamať, potešili neskutočne a hneď sa mi dýchalo ľahšie), ale o ten moment. Ten zlomok sekundy, keď riskujete všetko, idete proti zdravému rozumu a šťastena sa na vás usmeje. Sadol som si späť na gauč, pizza chutila ako najlepšie jedlo na svete a ja som len neveriacky krútil hlavou nad displejom mobilu. Niekedy stačí len kúsok odvahy a blbý nápad skúsiť niečo nové, a bežný upršaný utorok sa zmení na najlepší deň v mesiaci.